10.2 Aktívne poznávanie a štruktúra hodnotených výkonov žiaka

    V histórii vyučovania prírodných vied možno zaznamenať najmenej päť názorov na spôsob, ako má byť vyučovanie koncipované. Za najstarší spôsob sa považuje vyučovanie osnované ako výklad s dominantným postavením učiteľa tzv. “odovzdávanie“ sformovaných vedomostí žiakom.
    Postupne, ako sa názory na vyučovanie prírodných vied vyvíjali, sa viac prihliadalo na učebnú činnosť žiakov, zohľadňovali sa skúsenosti žiaka a jeho premýšľanie o prírodných javoch. Tým sa menila aj úloha učiteľa.
    Dnes sa chápe prírodovedné vzdelávanie ako konštruovanie poznatkov žiaka. Učiteľ pomáha, uľahčuje žiakom pochopiť prírodné javy, konštruovať pojmy, objaviť súvislosti medzi nimi. Žiaci sú organizovaní v skupinách, a preto sa učenie chápe aj ako individuálny, aj ako sociálny proces (Young, 1997).
    Klasifikáciu a hodnotenie žiaka v koncepciách založených na aktívnom poznávaní rozdelíme do troch základných kategórii:
-	inštrumentálne hodnotenie,
-	neinštrumentálne hodnotenie,
-	sebahodnotenie.
    Uvedené prvé dve kategórie sa odlišujú na základe toho, či má žiak vopred jasne formulované požiadavky na jeho výkon. Od toho sa odvíjajú aj nástroje pre učiteľa na hodnotenie jeho výkonu.
    Za inštrumentálne hodnotenie sa považuje také hodnotenie, pri ktorom sú dané presné kritériá, ako výkony žiakov hodnotiť. Jednou z foriem inštrumentálneho hodnotenia sú didaktické testy, ktoré sa považujú za presné nástroje na klasifikáciu výkonov žiakov a žiaci majú jasne formulované požiadavky na výkon. Didaktickým testom sa budeme venovať v samostatnej kapitole 10.3 Didaktické testy.
    Za neinštrumentálne hodnotenie sa považuje také hodnotenie, pri ktorom nie sú dané presné kritériá, ako výkony hodnotiť. Ďalej ich možno rozdeliť na dva druhy – formálne a neformálne hodnotenie.
    Pri formálnom neinštrumentálnom hodnotení je daná žiakom forma, podľa ktorej by mali postupovať pri riešení úlohy. Ide napr. o ústne a písomné správy z výskumných úloh (napr. Meteorologická stanica F7) a projekty.
    Pri ústnej vedeckej správe si žiak pripraví prezentáciu, v ktorej predstaví problém a vysvetlí metódy jeho riešenia. Počas výstupu sa očakáva prezentácia pomocou obrázkov, tabuliek, grafov, prípadne sa použije na prezentáciu počítač. Vo vystúpení by nemala chýbať analýza výsledkov a záver, v ktorom žiak zhodnotí svoju prácu, spomenie prípadné problémy a ťažkosti pri riešení. Súčasťou prezentácie je aj diskusia a odpovede na otázky spolužiakov.
    V neformálnom hodnotení sa zohľadňuje účasť žiaka na diskusiách, kooperatívnosť v pracovnej skupine, účasť na experimentovaní, pri interpretovaní výsledkov experimentov atď.
    Prehľad štruktúry hodnotenia a vzťah medzi jednotlivými zložkami tejto štruktúry zobrazuje schéma na obrázku 10.4.



    Sebahodnotenie, ako nový prvok vstupujúci do komplexu štruktúry hodnotenia, nemá mať charakter klasifikácie. Ide o rozvoj intrapersonálnej kompetencie, ktorej cieľom je kriticky zhodnotiť svoju prácu, prípadne vlastný podiel na práci v tíme. V učebniciach fyziky sú uvedené aktivity ako napr. práca s terminológiou, projekty, či dlhodobá, výskumná úloha – Meteorologická stanica. Pri projektoch sa uvádzajú kritériá, ktoré by mal žiak pri ich realizácii splniť. Učiteľ môže tieto kritéria využiť a vyžadovať od žiaka či tímu, ktorý na aktivite spolupracoval, aby v rámci prezentácie výsledkov svojej práce zhodnotil splnenie uvedených kritérií. Sebahodnotenie sa môže uskutočniť aj písomnou formou napr. v zošite.
    Zo širšieho pohľadu možno rozdeliť hodnotenie na prvky, ktoré realizuje učiteľ, a na prvky ktoré by mal vykonať žiak (sebahodnotenie). Všetky prvky, ktoré sú určené učiteľovi, môžu byť klasifikované podľa presných či menej presných kritérií.
    Pri sebahodnotení ide o rozvoj kompetencie vedieť kriticky zhodnotiť vlastnú prácu, ide o rozvoj intrapersonálnej kompetencie.