4.2 Stratégie učenia sa pojmom
4.2 Stratégie učenia sa pojmom
Iné postupy, ktoré je nutné v didaktike fyziky rešpektovať, vychádzajú z výskumov psychológov.
4.2.1 Piagetovské úrovne myslenia
Za jeden z podstatných modelov ontogenézy myslenia možno označiť model Jeana Piageta. Piagetova práca sa stala vo svete pedagógov známou predovšetkým zásluhou J. Brunera (1965), ktorý ju využil pri tvorbe vzdelávacích programov prírodných vied a matematiky.
Známe, a pre tvorbu obsahu vzdelávania dôležité, sú Piagetove stupne intelektuálneho vývinu:
- senzomotorický (0-2 r.),
- predoperačný ( 2-6 r.),
- stupeň konkrétnych operácii ( 7-11 r.),
- stupeň formálnych operácii (12-15 r.).
Podľa J. Piageta sú individuálne rozdiely v spôsobe spracovania informácií, v pochopení a v štýloch učenia sa závislé na veku a skúsenostiach s ormálno-operačnou úrovňou abstraktného myslenia ako najvyššou úrovňou kognitívneho rozvoja (Piaget, 1970).
Pre matematický prístup k vyučovaniu fyziky je potrebné, aby žiaci dosiahli najvyššiu úroveň kognitívneho rozvoja, t.j. formálno-operačnú úroveň. V Austrálii sa uskutočnil výskum, ktorý bol zameraný na problém, ako rýchlo sa myslenie žiakov vyvinie až na stupeň formálnych operácií. Zistilo sa, že iba 50% zo skúmaných žiakov dosiahlo tento stupeň do 17. roku svojho života (obr. 4.3). (Pottenger 1997, s.10)
V programe FAST sa používajú rôzne spôsoby tvorby poznatkov (vedecký opis, explanačno–experimentálny postup a pod.) a analytické vzťahy fyzikálnych veličín sa zavádzajú neskôr, prípadne sa vôbec nezavádzajú a ponechávajú sa len v grafickom vyjadrení (napr. určenie hustoty látok).
4.2.2 Popiagetovské skúmanie spôsobov učenia sa
Nové pohľady na proces učenia sa priniesla práca psychológa Kurta Lewina (1951). Lewin zdôrazňuje vo svojej práci bezprostredné skúsenosti pre tvorbu zovšeobecnení a abstrakciu. Podľa neho je pre učenie najpodnetnejšie prostredie, v ktorom je dialektické napätie medzi bezprostrednou, konkrétnou skúsenosťou a analytickým prístupom. Lewinov model učenia sa je znázornený na obr. 4.4.
Učenie sa založené na skúsenosti pozostáva, podľa Lewina, zo štyroch stupňov, štyroch učebných spôsobov:
1. konkrétne skúsenosti (concrete experience),
2. pozorovanie a uvažovanie (reflective observation),
3. abstraktné koncepty, tvorba pojmov a zovšeobecnení (abstract conceptualisation),
4. aktívne experimentovanie, testovanie zovšeobecnení (active experimentation).
Značný vklad do poznania procesu učenia sa priniesol David Kolb (1975), ktorý vychádzal z prác Junga, Lewina, Deweya, Piageta, Vygoského, a na tom základe vyvinul model, ktorý nazval skúsenostným učením.
Na obrázku 4.5 je uvedená štruktúra skúsenostného učenia sa tak, ako ju navrhol D. Kolb.
Model spočíva na dvoch protikladných formách chápania, resp. dvoch procesoch získavania a uchovania si poznatkov získaných z okolitého sveta. Jeden sa opiera o konceptuálnu (teoretickú) interpretáciu a symbolickú prezentáciu skúseností a nazývame ho pochopenie (comprehension), kým druhý sa opiera o hmatateľné, pociťované kvality a bezprostrednú skúsenosť a voláme ho ovládnutie (apprehension).
Druhé kontinuum, aktívny— reflexívny, predstavuje proces transformácie. Reprezentuje dve protikladné cesty transformácie. Jedna je nasmerovaná k figuratívnej prezentácii skúseností, uskutočňuje sa prostredníctvom premýšľania, uvažovania a autor ju nazval hĺbková (intension), druhá označuje aktívnu manipuláciu s vonkajším svetom a Kolb ju nazval extenzívna (extension).
Poznanie sa zakladá na kombinácii foriem získavania poznatkov a spôsobov ich transformácie. Preto existujú štyri odlišné elementárne formy poznávania (štýly učenia sa).
Divergentný štýl učenia sa zdôrazňuje konkrétnu skúsenosť a reflexívne pozorovanie. Schopnosť divergencie sa prejavuje vo vnímaní konkrétnej situácie z viacerých hľadísk a organizovaní tejto skúsenosti do zmysluplných štruktúr. Prevažuje v nej adaptácia pozorovaného nad aktivitou.
V asimilatívnom štýle učenia sa je dominantná schopnosť abstraktnej konceptualizácie a reflexívneho pozorovania. Najvýznamnejšie sa prejavuje v oblasti induktívneho uvažovania a v schopnosti tvoriť teoretické modely a zakomponovať jednotlivé pozorovania do integrovaných výkladov. Menej sa v nej prejavuje záujem o ľudí, viac prevažuje koncentrácia na idey a abstraktné pojmy. Pri ideách sa dáva menší dôraz na ich praktické využitie.
Konvergentný štýl učenia sa spočíva na dominancii takých schopností, ako je abstrahovanie a aktívne experimentovanie. Najvýznamnejšie sa prejavuje v schopnosti riešiť problémy, prijímať rozhodnutia a aplikovať idey v praxi. Poznanie sa uskutočňuje cez hypoteticko-deduktívne myslenie. Konvergentní ľudia majú sklon kontrolovať svoje emocionálne prejavy. Preferujú riešenie technických problémov pred sociálnymi.
Akomodatívny štýl učenia je v protiklade s asimilatívnym spôsobom, zdôrazňuje konkrétnu skúsenosť a aktívne experimentovanie. Prejavuje sa v manipulácii s vecami, v realizácii plánov a úloh, vyhľadávaní príležitostí na objavovanie, riziko a akciu. Ľudia s akomodatívnou orientáciou majú sklony riešiť problémy na intuitívnom základe, metódou pokusom a omylom, spoliehajú sa viac na informácie od iných ako na vlastnú analýzu. Sú nepokojní, ale veľmi spoločenskí.
Každý človek, podľa Kolba, disponuje všetkými štýlmi učenia sa na rôznej úrovni. V jednom zo svojich výskumov testoval vzťah medzi štýlmi učenia sa a povolaním. Zistil, že fyzici majú dobre rozvinuté abstraktné myslenie a uprednostňujú asimilačný a konvergentný štýl.
Kolbov model rozoznáva v rámci ontogenézy tri vývinové stupne:
1. Prvý stupeň je označovaný ako získavanie, teda zhromažďovanie vedomostí, budovanie kognitívnych štruktúr a učebných schopností. Všetky Piagetove stupne kognitívneho vývinu sú obsiahnuté v tomto stupni, takže možno konštatovať, že Kolb dotvára Piagetov model a rozširuje ho na obdobie celého ľudského života. Prvý stupeň podľa Kolba trvá od narodenia až po adolescenciu.
2. Druhý stupeň sa podľa Kolba nazýva špecializácia. Tento stupeň nasleduje po skončení školského vzdelávania a zahŕňa aj kvalifikačnú prípravu. Zlaďujú sa vlastné štýly učenia sa s požiadavkami prostredia (proces socializácie).
3. Obdobie integrácie je často sprevádzané konfliktmi medzi potrebami a záujmami človeka, resp. potrebami organizácie, pracovného prostredia. V tomto období sa človek sústreďuje na osobný výkon a nedominantné učebné štýly.
Rozdiel medzi Kolbovým a Piagetovým modelom vývinu je v chápaní procesov spracovania informácii mozgom. Zatiaľ čo Piagetov model predpokladá lineárny vývoj ľavej hemisféry mozgu, Kolb predpokladá stupňovitý vývoj oboch hemisfér. Z novších výskumov neurológie totiž vyplýva, že každá z mozgových hemisfér sa prejavuje špecializovanými schopnosťami. B. Edwards (1979) skompletizovala tieto výsledky, takže stručne ich možno zhrnúť do týchto záverov:
- Fungovanie ľavej časti hemisféry korešponduje s celkovými kognitívnymi procesmi, ako je abstrakcia, vyjadrovanie sa pomocou symbolov, analýza a verbálne procesy. Ide o procesy s lineárnym krokovaním, veľmi podobné fungovaniu počítača.
- Funkcia pravej hemisféry spočíva v procesoch pochopenia, na základe poznania konkrétnych javov. Pochopenie odvíjajúce sa z analógií, pochopenia vzťahov medzi vecami a syntetizovania.
Obidve hemisféry, rozdielne z hľadiska spracovania informácii, sú dôležité z hľadiska učenia sa. Každá zabezpečuje rozdielne pochopenie sveta.